Prebiehanie cez cestu je národný šport a ako sa zvykne tvrdiť, športovať treba v každom veku. Prebehnúť cez cestu je normálne, v krajinách niekoľkonásobne väčších ako Slovensko sa táto udalosť zaobíde bez trúbenia. U nás aj vďaka zrušenej vyhláške, ktorá upravuje prednosť chodcov na prechode, sa stáva dopravný prostriedok na vrchol priority. A tak niektorí o sebe dajú patrične vedieť. Nezáleží na vzdialenosti auta od chodca, treba mu ukázať, kto je tu pán. Iná strana mince je krátenie si cesty cez dvojprúdovú cestu. Ak sa budú rútiť autá po ceste a vy uvidíte niekoho kráčať (bežať sotva) krížom, ideálne po akejsi diagonále, keďže takto je to bližšie k zastávke alebo obchodu, nepotrebujete príliš ostriť do diaľky. S väčšinovou pravdepodobnosťou pôjde o občana 60+. Je to skrátka rituál, s ktorým treba počítať. Táto skupina má najmenej času, najviac sa ponáhľa a ešte viac roboty. Schválne, vypočujte si občas ponosovanie starších, ako musia tam zbehnúť, toto vybaviť, zariadiť, zohnať, opraviť, zavolať, opýtať sa a kopu ďalších aktivít. Naopak, všimnite si, že vidieť túto skupinu ľudí ísť krížom cez trávu, je takmer nemožné. Sú to akési zvyky z minulosti, dogmy, návyky alebo predpojatosť, ako sa správať na chodníku a cestách. Keď už sme pri tých chodníkoch (pešník ako obľúbený výraz starších ľudí), spravidla idú po prostriedku. Uhnúť by sme sa mali mi, teda mladší. A potom, majte úctu k starším. Áno majte, ale len tam kde to má zmysel. Nie za každú cenu.
Podobné situácie sa stávajú na prechode pre chodcov. Nechcem generalizovať, no zväčša ide o doménu starších ľudí, ktorí by si mali na svoje zdravie dávať pozor o to viac. Nezáleží na tom, ako rýchlo sa nákladné auto približuje k prechodu, koľko je prúdov na ceste. Je tu prechod? Je. Treba vykročiť, ideálne s chôdzou, ktorá napovedá ponáhľanie sa, no len namáha chrbticu svojim prehnutím, so zvýšením rýchlosti nemá nič spoločné. :-) Pozrieť sa doľava, doprava a potom ešte doprava učia už deti v škôlke, platí to zrejme len pre ne. Bežne totiž vidím, že sa starší človek jednoducho vydá na cestu hlava nehlava. Možno je to nepozornosť, skôr by som povedal, že zvyk. Autorita k starším je fajn a má celkom prirodzene z jasných dôvod svoj zmysel. Toto správanie však nemá s autoritou nič spoločné. Je to ignorancia ťažkého kalibru, no nedoplatí na ňu asi predných plech toľko ako staršie kosti.
