Nechajme puby skrachovať

Autor: Michal Reiter | 6.3.2014 o 16:17 | Karma článku: 7,69 | Prečítané:  1285x

Máte svoj obľúbený bar alebo podnik, kam radi chodíte na posedenie s priateľmi, či len tak „pokvasiť“ osamote a prečítať si správy, prípadne pracovať? Ak áno, závidím. Mne sa toto ešte nepodarilo. Sú podniky, ktoré mám rád a vždy, keď je príležitosť, sú voľbou na prvých miestach. Nie je ich veľa. Prečo? Pretože som náročný.

Moje skúsenosti s podnikmi tohto charakteru sú sklamaním samo o sebe. Bývam v Bratislave ale nenechajme sa pomýliť, nie je to len otázka tohto regiónu. Každopádne tu je najviac cítiť krutý omyl o počte potenciálnych návštevníkov. Nechoďme však okolo horúcej kaše, kape to na obsluhe. Už som si zvykol, že takmer všetko sa chce podobať na „pub", čiže anglickú krčmu. Trochu originality by nezaškodilo, ale to je vec názoru. Všade sa dobre sedí, kde vás majú radi a je o vás záujem. Mne to vychádza tak na päť návštev do baru, kým sa niečo pokazí. Najprv párkrát navštívite podnik, všetko sa zdá fajn, no po čase zistíte, že už vás poznajú a teda nie ste nový hosť. Aj keď pravdepodobne to nemusí byť tak. Jednoducho kašlú na hostí a vy ste tých pár pokusov, čo ste sa rozhodli dať podniku šancu, privolali vesmírnu energiu a zázrakom, ste nespokojní len s pár vecami.

Nie som notorický sťažovateľ, vlastne som sa vedúcemu podniku nesťažoval ani raz. Nemá to podľa mňa zmysel, ak nejde o niečo vyslovene problematické. A navyše, má zmysel sa sťažovať majiteľovi, kde je roky rovnaká obsluha? Majiteľ je často vzorom svojich zamestnancov. Ak čašníčka, ktorá je roky zdutá (malý plat, osobné mindráky, partnerské problémy...), toto robí aj naďalej, nemá zmysel utekať za nadriadeným. Vie koho zamestnáva. Ak nevie, smola. Nemôžem riešiť všetko a za každého, potom asi nevie robiť svoj biznis.

Je úplne bežné, že sa stretávam prakticky neustále s pocitom, že otravujem. Viem, prišiel som im dať zarobiť. Lenže na to som si najprv musel niečo objednať. Chcel som toho asi veľa. Nuž ale čo menej ako kávu alebo nealko pivo si môžem dať. Jedlo by stálo viac, ale to by teda musela prísť obsluha viackrát. A keďže som taký ľudomil od kosti nechcel som ich zaťažovať. Samozrejme, rátam s tým, že „propitné" bude poriadne vysoké. Nie za to, že som dostal pozornosť, príjemné správanie alebo ďalší servis navyše. Ale za to, že obsluha ráno vstala do práce a dala dole stoličky zo stolov. Ja by som si aj sám zalial kávu alebo zohrial vyprážaný syr, do kuchyne ma ale nepustia.

Problém obsluhy je ten, že chcú byť inde, inak platení, inak vážení. Asi už zabudli, čo je zmyslom čašníka, alebo ho v škole nikdy nepodchytili a úspešne pri výučbe ignorovali. Nie je to o tom, kto má na vrch. V Bratislave jednoznačne čašníci. Tí vám ukážu, kto je tam šéf. Je to predsa o vzájomnej potrebe. Vy sa chcete cítiť dobre v podniku kam by ste radi pravidelne chodili, oni by vám mali dať pocit, že ste u nich vítaní a že sú radi ak si vzájomne rozumiete. Zlyháva to ale na tom, že obsluha nie je dostatočne stotožnená so svojou úlohou. Viem, aj hostia sú všelijakí, ale o tom toto povolanie jednoducho je. Čašník tu má byť na koni a svojím správaním zvládne obrátiť vo svoj prospech každého zákazníka. Či už ide o nevrlého, hanblivého, žoviálneho, s prehnaným sebavedomým alebo kohokoľvek iného.

Bežne sa mi stáva, že čakám neprimerane dlho na obsluhu po príchode do baru, pubu, reštaurácie. Ďalším problémom z môjho pohľadu je to, že čašník je samozvaný psychológ. Vyberá si podľa sympatií a posúdenia človeka, ktorého nepozná.

Skrátka veľká časť „gastro biznisu" v našej krajine kape. Nech. Najlepším receptom je do podnikov nechodiť. Choďte tam, kde si vás budú vážiť. Stále také existujú, ich počet je žalostne malý. Ja v Bratislave pár takých poznám. Kde sa k vám nesprávajú dobre, tam nechodievajte. Nie je to len o sebaúcte. Išli by ste niekam, kde nie ste vítaní? Prečo teda mnohokrát prehliadame nekorektnosti v baroch. Preto lebo ho máte cez ulicu? Ak sme na tom až tak zle so sebahodnotením, v poriadku. Nič sa nezmení.

Je treba tieto podniky nechať skrachovať.

Prečo? Pretože, keď tam stále budete aj napriek výhradám chodiť, budú si myslieť, že tak ako to robia, to robia dobre a nič nebudú meniť. Rád som chodil posedieť, dať si pizzu alebo iné jedlo. Už dlho však volím domácu kávu a pizzu prežijem aj mrazenú. Ak mám byť terčom dokazovania si kto má v podniku navrch, volím radšej diplomatickejšiu cestu. Rodinné stretnutie? Ani omylom. V Bratislavských podnikoch si na tú hanbu netrúfam. Ja som ten, kto má pri nejakej príležitosti priviesť svoju rodinu do takých podnikov. Ako na mňa budú pozerať? Presne ako som popisoval vyššie o hodnotení seba samého. Vážim si seba viac, než aby som nechal som sebou zametať nejakou spuchutou čašníčkou. Zámerne som použil slovo obsluha, aby som nediskriminoval. Ale - viac sa stretávam s ofučanou čašníčkou ako čašníkom. Moja skúsenosť. Nič viac nič menej.

Som teda náročný? Chcel som len, aby si ma nie do minúty ale do piatich minút po príchode niekto všimol. Chcel som si len objednať s pocitom, že robím dobre a nie pridávam robotu v už aj tak poo.... dni obsluhe, ktorá má svojich starostí dosť. Moja náročnosť sa prejavuje len v elementárnych požiadavkách. Mám teda smolu. Podniky nech sa ďalej sťažujú, že je kríza, že majú málo hostí atď. Klasický folklór našich barov. Pozrieť sa na seba je niekedy naozaj ťažké a zrkadlo vám zväčša nastaví až niekto iný.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Útok pri istanbulskom štadióne neprežilo 38 ľudí

K útoku sa nikto neprihlásil, stopy majú ukazovať na Kurdskú robotnícku stranu.

PLUS

Na trhu platí: Zmanipuluj, čo môžeš a urvi, čo sa dá

Marketing je vojna vedená mierovými prostriedkami.

KULTÚRA

Vybrali sa na nebezpečnú púť za úžasným jedlom

Niekoľko rokov vchádzali do arabských kuchýň, kde sa dozviete aj to, čo nechcete.


Už ste čítali?